Rozhodovací dej v spoločenstve u starých slovanov
Vyzúvam opánky z mäkkej a pružnej kôry, priviazané na nohu koženými remienkami, aby som mohol vstúpiť do polkruhu strarých veľkých stromov. Uprostred je
ohnisko a na ňom naložená neveľká hranica dreva. Okolo je 12
kameňov vysokých asi 40 cm, takej veľkosti, aby sa dalo na ne
pohodlne sadnúť.Niektoré sú prikryté kožušinou, aby si udržali
teplo slnka, čo na ne celý deň svietilo. Boli sem prigúľané až
pred západom slnka. Bosý vstupujem do kruhu medzi kamene a ohnisko.
Hrdo vystretý, s hruďou otvorenou hlbokým zvu kom, vychádzajúcim
z otvoreného hrdla,- niečo medzi oooo, a aaaaa a eeeeee a iiiiii-
dlane mierne rozpažených rúk smerujúce k nebu, oči vyvrátené
dohora, do modrého neba, kde sa zlatejú posledné lúče
zapadajúceho slnka. Cítim sa orvoreno a veľkolepo, prepojene a
predsa s nohami na pevnej zemi, silný a neochvejný. Tak ako mojich
11 druhov. Dnes sme sa tu zišli prebrať spoločné veci Osady.
Týchto stretnutí nebýva veľa, lebo ľudia si žijú veľmi samostatne a nezávislo, hoci združujúc sa často, ale vo slobode. 2-3x do roka stretajú sa vyvolení – tí
ktorých poctili susedia dôverou jednať v menej dôležitých
veciach v ich mene a vo veľmi dôležitých veciach hľadať
možnosti v rade vyvolených, aby sa mohli predostrieť zhromaždeniu
osadníkov.
Ženy sa tohto kruhu nezúčastňovali. Ony mali na starosti omnoho dôležitejší úsek života – dnes by sme povedali že kultúru. Slávnosti, tance, "trhy" na
výmenu tovarov a služieb, obrady spojené s časom a vekom,
úrodou, liečením zvierat i ľudských bytostí – aj keď toho
bolo pomenej, lebo zdraví boli všetci od prirodzenosti a zriedka
niekto stal sa "menej mocným"-, privolávanie a odháňanie
dažďa, obrady hľadania partnerov a obrady lásky, vítanie detí,
príprava žní, sená a oberačky.....to všetko rady opatrili naše
ženy, no, a my, muži sme sa s radosťou nechali viesť, a to bola
odplata pre ženy, že sme hrali nadšene a oduševnene ich hry. A
naozaj to boli hry, a jednou polovicou sme boli v tej hre – ako
deti, a druhou polovicou sme si akosi uvedomovali, že to je len taká
hra, hra, ktorá vlastne je životom samým. Nebolo treba vtedy
vážnosti a tvrdej práce... iba niekedy. A to sme práve riešili
my. A tak teraz tu stojím a doznel zvuk až kdesi zo stredu bytosti,
zavreli sa oči aby myseľ v úplnom vnútornom tichu chvíľu
zostala, odpojac sa odo dňa a jeho tradostí i strastí.... Potom
sme sa okolo pliec do kruhu lapili a hlavy do stredu naklonili, plece
pri pleci každý vo svojej pevnosti i v pevnosti druhov... A tak sme
chvíľu zotrvali preciťujúc Jednotu ľudskú. Potom ten ktorého
sme si naposledy vyvolili ako obradníka (ob-rad-ník)- kruh paží
rozpojil a posadali sme na kamene. On potom niekoľkými kresnutiami
dvoch kremeňov do práchna mlčky oheň založil, to ako symbol živy
a čistoty a mužskej sily. A mlčky sme na to pozerali s plnou
pozornosťou a v duchu robili všetko s ním.A keď už ohník
horel, sadol si na svoj kameň – to preto kamene, aby zo zeme to
bolo a pedsa nezlomné a pevné, jeho sila so silou zeme a ohňa sa
spojila, veď oheň-otec a zem- matka kameň zrodili- a to sme my.
Po chvíľke ticha, rozhutujúc najsprávnejšie slová, po čo sme sa tu zišli, povedal. A taká vec sa stala, že ženy navrhli dom postaviť, kde by sa mohli obrady
robiť, tancovať v suchu i za dažďa,
stretávať sa jeden s druhým, na pôde ktorú ešte nikto neosídlil. A le nebol doteraz taký mrav, obrady sa buď na tom mieste kde bolo treba robili, a pod stromami či na
lúke medzi usadlosťami- a nebolo zákona, že si tú zem nik
nevezme, ale i tak si ju nik nevzal, lebo kde by sa potom s ostatnými
družil? A tak po stáročia voľná ostávala, i s veľkým ohniskom
uprostred a studienkou skraja, množstvom klátov na sedanie, vždy
drevo pripravené na oheň...veď to bola česť a mládenci sa
pretekali, kto viac a krajšie donesie, a devy zas otepy raždia na
podkúrenie umne viazali, staršie ženy čarovné byliny večerom
donesú, aby sa mladým hlavy "vyčistili"- ale skôr
zamútili,povedali by sme dnes- aby si hambliví mládenci k devám
ľahšie cestu našli....a ak pršalo, obrad sa odložil. V zime sa
veľká vatra urobila a kožúšky vyšívané z klincov (drevených)
pozvešiavali a hriata medovina do vačku, neveľa, lebo ak sa hlava
zamútila, hanba to bola nesmierna, o spiacom duchu svedčiaca.Tak
všetko stáročia bežalo aj bez spoločného domu...a sused so
susedom sa vosvojom dome stretol a keď tulák prespať chcel,
vyberať si medzi domami mohol, všetci by ho s radosťou boli pod
strechu priali.... Ale ženy si nové vymysleli. A chlapi to mali
postaviť. Ale vedel k aždý zpomedzi nás, že to nie o spoločnom
dome je, ale o nových mravoch a zmene starých zvyklostí. Síl i
času spoločný veľký dom postaviť bolo nadostač, chlapi by sa
boli v práci a umnosti pri stavbe radi ukázali. Ale nestratí sa
čaro slnka a hviezd? A dá sa tancovať na dreve tak dobre ako na
tráve? A neschybí vánok zostupujúci z hôr a chladiaci tancami
rozpálené telo a krásnymi devami rozpálené srdce? Veď to ani
domov nebude, len dom. Doteraz každý dom bol domovom. Ale toto....
Rozvážne začal obradník svoju reč. Najprv ponúkol- ako bolo zvykom- svoje miesto tomu, kto cíti, že bližšie ako on k veci má. Ak sa niekto postavil, všetci sa mu
uklonili (hlavami), čím ho za hodného uznali. A vymenil si bývalý
obradník miesto s novým.To miesto na východe bolo, lebo z Východu
svetlo povstáva...ostatní sedeli po jeho pravici po veku.Ale nik sa
teraz k výmene nemal a po chvíli obradník povedal: "dobre,
susedia, budem obradníkom pre dnes ja." A my sme krátko a
strmšie sklonili hlavy, akoby sme bodku za slovom čelom dávali. A
povedal obradník o veci, stručne, jasne, nie za seba hovoriac, ale
za tých, čo zmenu vymysleli. Všetky "pre" povediac bez
svojho. Potom dlhšie ticho zostalo.A ozval sa do ticha ten, "na
koho duch zosadol. Povedal 1-2 vety a zostalo ticho. A tak sa
vystriedali všetci susedia, a ucítil som že duch teraz na mňa
sadol. Tak som do ticha povedal: susedia, neprislúcha nám súdiť
či treba alebo netreba,či dobre alebo zle, z mysle táto myšlienka
vyplynula, nuž treba, inak by nebola. A javí sa mi že až potom
"nie" povedať môžme, keď už jediná myseľ na to
nepomyslí. Ak niekto v dome chce tancovať a nie na lúke, nie dom
je vinou, ani lúka. Ak dom neurobíme, nebude spokojná myseľ čo
ho vymyslela. A tak ani naše nebudú s Ladou. Lebo jedno sme s
tvorcom i tvoreným i tvorením. A tak: myslím- postavme dom a
prehovorme o veciach lúky,nôh a sŕdc k mladým.Veď život náš o
hojnosti je, nie o ne-dostatku. A zostalo ticho, len oheň ticho
praskal. A po chvíli ozval sa obradník: "Je niekdo kto by
chcel túto reč plnšou spraviť, alebo kto by pravdu ešte inak
videl?" A jeden po druhom muži svoje k môjmu priložili. A
večer sadol na kraj, to bol čas nechať reč dozrieť v mysliach,
doma so ženami o tom pohovotiť, i so starými otcami a materami,i
deťom porozprávať a ponačúvať, aby sme sa o 3 dni stretli a vec
dokončili. 3 dni sa bude o tom v obci rozprávať a my len načúvať
budeme, lebo hlas ľudu- hlas boží a nie pre seba hľadáme, lež
pre všetkých susedov... 2 hodiny to trvalo, takmer nikdy nie viac,
lebo čo dlhé, zamotá sa, a dozrieť treba nechať veci, aby sladké
boli pre všetkých. A na konci susedenia (spolu-sed-enia) sa najprv
obradník postavil, uklonil sa do štyroch strán, poďakoval duchu
za svetlo do veci a myslí, a aj my sme sa opäť postavili, plece k
plecu primkli, ramenami sa do kruhu zviazali až sme sa spolu ako
jedno cítili, a tak ostali, pokliaľ nám všetky srdcia ako jedno
nebili- vtedy to tak bolo bežné, keď srdce srdce cítilo, oba
rovnako biť chceli – i mohli – i bili.
Obujúc opánky čo sme mimo kruhu nechali, do svojich domovov sme sa rozišli....a ladne bežala živa v tomto kruhu, ale nie vždy tak... ale nebolo v tých časoch
hlasovanie, ako dnes, ale obradník zrnul reč susedov do rozhodnutia
a spýtal sa, či sa stvorený obraz môže naplniť k šťastiu
všetkých bytostí – v kruhu i mimo. A niekedy sa niekto ozval, že
on s tým súznieť nemôže a praje si aby sa dalej rozhodnutie
hľadalo a ak sa ani po čase nenašlo, povedal ten: nesúhlasím
(ne- sú- hlasím= nespoluhlasím nezniem spolu s vami – vtedy
každý na dno slova videl a slovo preto jasným a mocným bolo, nie
ako dnes, veru, veľa slov máme a sláviť slovo slovanov nemôžme,
lebo v idieť čo za ním nevieme....Poklad (po-klad)máme, ale v
hrnci uložený a dobre hlboko zakopaný, a tak k ničomu, pokým ho
na Svetlo Božie nevynesieme...)- ale môžem s tým bez krivosti s
vami ďalej vedno žiť a veseliť sa. A niekto niekedy povedal:
nemôžem s týmto medzi vami žiť bez trápenia a ťažkej
myšlienky. A tak sa znova hľadalo, až kým zmierenie v tej bytosti
nastalo. A niekedy všetci povedali: nesúznieme s tebou, ale môžme
tú vec ako chceš ty prijať a bez krivosti s tebou vedno žiť a
veseliť sa. Buď šťastný. Ale zriedka to tak bolo a hanba pre
toho nie od susedov ale od samého seba, že nevie veci spolu s
druhmi niesť ako oni.Ale ak sa nedá, tak sa nedá... A často sa
stávalo, že prišiel ten a riekol: rozležalo sa mi v hlave a tak
urobte ako chcete,som silnejší než minule a už môžem vedno s
vami bez krivosti žiť a veseliť sa, aj keď tá vec podľa vás
bude.
A nezriedka sa to preto mohlo udiať, lebo láskavosti a sily sa mu od susedov viac ušlo ako inokedy, lebo súcit mali s ním, že nie je pri svojej Moci,keď uniesť nevie čo
pre druhých dobré.
A keď niekto videl svoju silu- pri-jať čo mu nevonia,- rád tak urobil a cti sa mu od susedov náležite ušlo. A neboli súdy ale rad-y, a nebol vodca ale
zodpovedný (z-od-po-ved-ný, ved=vedeti- poznať, vedieť: PO
okamžiku poznania ísť OD poznania samotného k použitiu toho, čo
bolo Z života plynúce,Z-rodené – a tak sa poznanie do vecí čo
život priniesol prenieslo A aby bol život poznaním naplnený, bol
tu niekto Z-OD-PO-VED.), a nebolo obetí,lebo ak by niekto krivo
myslel, to ako v koláči plesnivé ovocie...čo aké dobré cesto,
predsa nejedlý.nuž tak to bolo v tých časoch.
A keď o naozaj vážnu vec sa jednalo, zišli sa všetci a kruh bol o 200alebo 400 hlavách a vtedy sa s východom slnka začínalo a obedom končilo, zriedka
dlhšie...ale na druhý deň sa znova pokračovalo, ak bolo treba. A
vždy ten čo hovoril na drevený peň vykročil aby ho vidieť i
počuť dobre bolo. A obradník tiež pozor dával, aby vyjadril (vy-
jadr-il) sa aj ten, kto nerád na pni stojí...A bola to Sila
preveliká, keď na konci srdcia ako jedno bili....200 alebo 400 sŕdc
v jednom tepe....a to sa celá zem zachvela a i vietor začal v tom
tepe povievať a vtáci stíchli a všetci vedeli – naplní sa
stvorený obraz, dobrý pre tvorcu, stvorenie i tvorenie.
A ešte: o čom sa rada vyvolených mužov dohodla, rada matiek (12 matiek s najviac deťmi) vypočula a povedala svoje Ano alebo Nie. A to bolo sväté, lebo matky povedali
za seba i za deti, za všetkých čo prídu sem z ich lona až do
nedohľadnej budúcnosti....Ak povedali matky Nie, hľadali muži
prijateľné riešenie ďalej. Nuž tak to bolo v časoch, keď koľko
ľudí, toľko kráľov....
A do dnešných čias: Nie jeden získal moc a stal sa kráľom a jeho slovo bolo sväté, ale všetci okrem jedného stratili moc a prestali byť kráľmi, ktorích slovo je
sväté. A tak jeden kráľ prevelikou prehrou pre zem i sám pre
seba je, lebo sila nesmierna sa stratila a niet jej.
To akoby niekto spálil úrodu celej osade len svoje políčko nechal...nenarastie mu ani o steblo viac . A tak sa do vlastnej siete ulapil a bohatý kráľ v chudobnom
kráľovstve tiež sa chudobným stáva...
A takú vidím teraz cestu z tejto chudoby: netreba rúcať kráľa, staňme sa všetci opäť kráľmi, ktorých slovo je sväté a tvorí svet.:-) Ale to už nie o návrate
do minulých životov, ale o návrate do tohto života.