Vedrus regres 2
Zeleninová záhrada
Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene
poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu
sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe
slnka-Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul
a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom
deti, starší syn- asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra,
tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na
holej- vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo
nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapall
z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí... Ale to bolo dávno
a už dávno nežije, len tie kože po ňom ostali a jeho detné
deti, ktoré doteraz(asi 60r.pr.kr.-kdesi v podkaukazsku) keď vidia
Človeka na zem sadať, po kožušinku dobehnú a na sedenie
ponúknu.a „náš“ preto v úvodzovkách, že nie my psa, ale psi
nás si vyberali, prišli, aby sa mohli o nás starať a s deťmi sa
hrať. A nebolo tam žiadneho príkazu, len myšlienka a pohľad a
pes jamu pre sadenicu vyhrabal, alebo v zuboch zlomený konár
odniesol, a blažený pohladením k nohám ľahol. A nebolo zvykom
psa kŕmiť, keď bol hladný, do lesa odbehol najesť sa, aby
Človeku niako na príťaž nebol. A 2 alebo 3 v usadlosti bývali,
podľa počtu detí....A hlavná jeho práca bola strážiť pred
lesnou zverou usadlosť, domáce zvieratá viesť a vychovávať
podľa priania Človeka, ale i vítať a oznamovať návštevy.
Hranice boli z krov a stromov, niako vážne husté, ale kto chcel
dnu, vždy použil “bránku“= priechod v zeleni, obyčajne
lemovaný ružami či inými krásnymi krami či stromkami. Žiadne
dvere, zámky, kľučky. A keď prišel hosť, zostal čakať pri
vchode, pribehol pes a zas odbehol, najdúc hospodára, ten podľa
vrtenia chvosta a postavenia uší už vedel kto prichádza. Ak pes
prišiel ku vchodu sám, hosť vedel, že teraz nie je hvodné rušiť
rodinu a bez urážky a s plným pochopením sa vzdialil. Bolo
nemysliteľné, aby niekto vstúpil na pozemok bez domácich. Ale
vraciam sa k jarnému siatiu. Nuž hovoril najprv ded, čo v
predošlom roku ocenil a čo jeho prianie do novej úrody, privrúc
oči a na všetko sa spätne jasne pamätajúc. A sila v tom bola a
jas, že mi až zimomriavky naskočili pozerajúc sa v regrese na ten
obraz. Vyzeralo to tak: mrkvička dobrá bola, len trochu veľká, a
potom vždy z nej trochu nezjedené zostalo... ak by tento rok menšia
bola, akurát na porciu pre jedného deda.... A šibalsky sa usmial
popod fúz. Na rade som ja: Pre mňa bola veľkosť akurát, ale
trochu menej sladkú a plnšej chuti a vône by som si pre tento rok
poprial...a žena: a ja by som ako vlani chcela mrkvu mať, možno
nie takú dlhú, ale skôr hrubšiu, kôli krájaniu... no, a deti
samozrejme sladučkú a šťavnatú, malú, aby sa im dobre hrýzla...
A tak to šlo až kým sme všetku zeleninu nespomenuli čo jej semä
bolo v mise. A nezabudli sme dať priestor v mysliach i novému, čo
zatiaľ ešte nepoznáme. Ded nakoniec povedal: a ešte rád
ochutnám tento rok zeleninu, čo som ešte nikdy nejedol. Aj ja, aj
ja... pripojili sme sa všetci.
A potom sme spievali prastarú pieseň o jari, slnku, vode, zemi a hojnosti. Hádam sa mi ju podarí preložiť z pocitov do dnešnej reči, ale inokedy., aby mi
myšlienka neušla...
Potom sme všetci vstali, ded vyzval nevestu aby „zasiala čo žať budeme“ (žati= v-z(i)ať) a moja žena- bohyňa silou celého rodu podporená rozhodila semená do
trávy. Tým bolo siatie skončené! Po našom odchode zahrabali –
zaryli – semiačka do zeme psi prostým hrabaním, (ako i dnes
hrabú, keď po sebe upratujú)a v niečom i hmyz pommohol,
chrobáčiky vťahovali semiačka do dierok, čo pre ne pripravili. A
tak rástla zelenina, každé ráno gazdinú a gazdu si vidiac a
cítiac, vedela pre koho.... a keď prišiel čas zberu (mrkvi),
mravci zem rozryli okolo koreňov tak že sa dala za vňať dvomi
prstami ťahať... žiadna mystika. Iné to boli plody ako dnes, i
spod zeme snáď voňali, a zliezli sa mravce z celého okolia za tou
silou, čo mrkva ňou „žiarila“ A vyberala ju gazdiná do
prútených košíkov, niektoré hrubé, na zimu do kuchyne, iné
menšie- pre deda, malé sladké pre deti a silné, plné pre mňa...
a niekoľko bolo aj fialových, niekoľko žltých alebo bielych, či
hnedých... a psi to potom s radosťou odniesli do krechty na to
urobenej. A v dome bola komôrka kde sa košík s mrkvou na hlinenú
dlážku položil a doň sa vlhký piesok nasypal. Ale nejaká mrkva
sa i skôr pojedla , lebo ak bol niekto hladný, frnk do „záhrady“
na zeleninu čo na chuť došla. A nestarala sa žena moja o jedlo
detí od jari do jesene, ani čo jedia nevedela, ani vedieť nebolo
treba. A len ja som jej zavše porozprával čo úžasného som v
„záhrade“-(úvodzovky preto, lebo zahradená ničím nebola: zo
severu a západu živý plot. Inak otvorená...)objavil. Ani ded o
strave nikdy nerozprával, nepatrilo sa, aby na to myseľ ded
upínal.A žena mi len kedy- tedy povedala, že rastúcu zeleninu
práve dnes skúmala a ako sa má, ako všetko krásne rastie a čo
všetko z nej a pri nej pociťovala... ale to ani o zelenine nebolo
ale o jej samej, o Matke-Zemi, ktorá v nej prebývavla. A nevidel
som že by sme od jari do jesene iné jedli, len surovú zeleninu a
ovocie z našich úžasných stromov. Písal som o tom v mojom
denníku na www.vladoblas.estranky.cz.
Tam je to, čo som sa od Anastázie o Ozajstných Jabloniach
dozvedel, i to, na čo som si z tých čias spomenul.
A možno vás napadne na niečo sa popýtať, čo by mohlo byť užitočné a praktické i pre váš život... veď o to tu ide. Ako si spraviť deň krajším....